Tento rok bola témou Svetového dňa vody: Zachráňme naše ľadovce, ktorá zároveň podporuje Medzinárodný rok záchrany ľadovcov 2025. OSN vyhlásila globálnu kampaň na veľmi aktuálnu tému, pretože ľadovce sa v poslednom období topia čoraz rýchlejšie, čo ovplyvňuje ľudskú populáciu, pitnú vodu, priemysel, výrobu čistej energie a všetky ekosystémy na našej planéte.
Ľadovce a ľadové moria sú zatiaľ ešte domovom tučniakov, tuleňov, ľadových medveďov, veľrýb, kosatiek, ale aj iných drobných živočíchov a organizmov. Úlohou tohtoročného súťažného projektu bolo napísať rozprávku - krátky prozaický útvar - vymyslený príbeh o živote zvierat na ľadovci v čase globálneho otepľovania.
Z desiatok súťažných prác bolo ťažké vybrať niekoľko na ocenenie, pretože všetky boli zaujímavé s hlavnou myšlienkou, že každý môže prispieť k záchrane ľadovcov. Aj urobením malých skutkov možno prispieť k dobru veľkej veci - ochrane životného prostredia či uvedomia si, že záchrana ľadovcov a zvierat na nich je dôležité pre budúcnosť celej planéty.
Vďaka patrí všetkým riaditeľom a pedagógom zo zúčastnených škôl a tiež žiakom, ktorí sa do projektu zapojili.
Vyhodnotenie
1. miesto
Samuel, 8. A trieda, Spojená škola Liptovský Hrádok
Odpad v Antarktíde
Začalo vychádzať slnko. Frankie, ako ho tučniaky nazývali, sa iba pred chvíľou zobudil. Pousmial sa a pozrel na skupinku tučniakov pod ním a pozdravil sa im. Dobré ráno. Tučniaky sa otočili smerom k nemu a pozdravili sa mu šuchorením chvostíkov a súhlasným - dobré ráno Frankie. Pozrel sa na pevninu za ním a potom na šíre more pred ním. Bolo na ňom niečo divné, niečo veľké. Ako keby nejaký nový ostrov. „Hej, Dano!“ zavolal na tučniaka v strede skupinky. Ten sa naňho otočil a opýtal sa „Áno, čo si želáš?“
Frankie sa zamyslel a pozrel sa na kopu niečoho pred ním. „Vedel by si preskúmať tamtú kopu či ostrov, či čo to je?“ Malý tučniak prikývol a pomalým krokom sa dostal ku vode a ČĽUP. Skočil do vody a plával ku hore niečoho, čo Frankie nevedel identifikovať. Po pár minútach čakania sa Dano vrátil so správou. „Sú to plasty a rôzny odpad, ako to, čo sme videli predtým,“ Danko sa zasekol, „len v omnoho väčšom množstve.“
Frankie stuhol strachom. Nemohol dopustiť, aby sa tučniakom niečo stalo. No bolo neskoro. Keď si uvedomil, aké to je nebezpečné, tučniaky boli už na pol ceste ku hore odpadkov. Darmo na nich kričal, tučniaky boli už príliš ďaleko na to, aby ho počuli. Nemohol sa za nimi dostať, keďže pred ním bol veľký kus ľadovca, ktorý sa odtrhol od pevniny. Len smutno pozeral, ako tučniaky, hnané svojou zvedavosťou, uháňali ku kope nebezpečných odpadkov.
Ubehlo veľa času odkedy tučniaky vyplávali. Frankie bol zúfalý. Pomaly sa stmievalo a on už strácal nádej. Keď v tom sa tučniaky vynorili spod hladiny. Ale... niečo bolo zle. Tučniaky plávali okolo neho a nie k nemu a ani neboli všetci. Ľadovec sa otočil smerom ku ... „hore“? Nie, teraz tam bolo niečo iné. Bola tam loď. Ľudia? Čo by v týchto končinách robili ľudia? Vtom mu to došlo. (Museli priplávať na tej lodi, aby vyčistili alebo odstránili tu kopu odpadu, ale zdržali sa kvôli tým tučniakom).
Vo Frankiem plápolal plamienok nádeje, že všetkých zachránia. Ako sa slnko približovalo bližšie ku hladine, loď zmizla aj s tučniakmi a odpad sa blížil ku Frankiemu. Ten len zavrel oči a zaspal dúfajúc,že sa nič nestane. Ráno po zobudení bol zavalený kopou plastov a ďalšieho odpadu. Sám, bez svojich kamarátov stratil všetku svoju nádej a naposledy zavrel oči s vedomím, že ostatným tučniakom nič nie je. Lebo ešte stále sú na svete ľudia, ktorým záleží aj na týchto krásnych, čierno-bielych tvoroch.
2. miesto
Alžbeta, 7. B trieda, ZŠ s MŠ Okoličianska, Liptovský Mikuláš
Len toľko, čo vie Don
,,A Cara?“ spýtal sa Don. ,,Áno?“ ,,Čo sa stalo s Gastonom?“ ,,To ti vysvetlím, keď budeš starší,“ odpovedala jeho teta. ,,A Cara?“ opýtal sa znovu nevinným hlasom. ,,Áno?“ ,,Čo sa stalo s Ingrid?“ Cara sa na chvíľu zastavila v práci, a potom dodala: ,,To ti tiež vysvetlím, keď budeš starší.“ Don sa na chvíľu zahľadel do zeme a premýšľal. ,,A Cara?“ ,,Čo!?“ prísne naňho zazrela, takže sa začínal obávať položiť ďalšiu otázku. ,,Čo sa stalo s maminou?“ smutne pozrel na Caru. Poklesla na zem. ,,Na to si moc malý, Don!“ ,,Ale ja som tučniak. Viacej už nevyrastiem, Cara,“ zaprotestoval Don.
Cara sa postavila a pokračovala vo svojej práci. Don však vedel, že tu už viacej informácii nezistí. Vtedy dostal nápad. ,,A Cara?“ pozrel sa na ňu. ,,Môžem sa ísť hrať na pobrežie?“ V ten moment samici tučniaka odľahlo, že Don nemá už žiadne otázky, po ktorých by ju bolelo srdce, tak radšej prikývla.
Don však nešiel ani tak na pobrežie, ako za pobrežie. Išiel do mora. Chodieval tam tajne a veľmi sa mu tam páčilo. Svet pod vodou bol ako magické snežítko. Ryby sa hmýrili pomedzi hviezdice a narážali na vrstvy ľadu na hladine. Najradšej bol, keď vyplával na hladinu a sledoval hviezdne nebo. Spriatelil sa tam so starou korytnačkou Chassie, za ktorou prišiel i dnes. ,,Dobrý deň, madam,“ Toto zvieratko sa ponaťahovalo a priplávalo bližšie, aby zistilo, kto ju zdraví. ,,Och..., Don, ahoj! Prosím ťa..., volaj... ma Chassie.“
Don si všimol, že sa jej zase o čosi ťažšie pláva a o niečo pomalšie rozpráva. ,,Prišiel som za vami, aby som zistil veľmi dôležité informácie. Totiž, strýčko Tom hovoril, hneď na to, ako sa mamička nevrátila domov, niečo o Gastonovi. Ten polárny medveď na druhej strane. Je dosť slávny. A potom spomínal Ingrid. Viete, tú korytnačku... a ľadovce. A ja neviem, čo sa s nimi deje. Cara mi povedala, že som na to moc malý, a o to viac som zvedavý, na čo som ešte malý a čo nemôžem vedieť.“
Na určitú dobu ticha, kým Chassie zaznamená všetky slová, bol Don zvyknutý. Zatiaľ stihol skontrolovať okolie, či ich niekto nepočúva alebo sa snažil dovidieť čo najhlbšie na dno oceána. Nikdy sa mu to však nepodarilo. ,,Och, Don! Gaston zomrel. Tak... ako aj Ingrid. Stará ...dobrá. Ingrid. Ako aj... tvoja matka... a Issabelle... a Hawk. Tá hviezdica.“
Don síce nevedel, kto sú Issabelle a Hawk, ale atmosféra sa stávala čoraz ťaživejšou... ,,Zomierame... všetci, Don. Gaston bol slávny... medveď. Ale zjedol ho... jeho... kamarát. Na severe to... je časté.“ ...chvíľa ticha ,,Ingrid ... sa utopila... chcela doplávať na... druhú kryhu. Kvôli veľkému teplu.... sa kryha roztopila... Ona... to nezvládla...“ Donovi sa zaliali oči slzami. ,,A... a čo mamička?“ ,,Bola už... stará... nebola zvyknutá... na to teplo. V strave... Vo vzduchu... Vo vode... Ako aj Issabelle. Moja rodina... tiež trpí... z tepla. Už nie sú... samce. Milly... veľryba... veľmi milá. Prišla o plodnosť. Tak ako aj... Stacy, Phoabe,... Eliz sa utopila.“
Don sa nevládal nadýchnuť. Srdiečko mu silno búšilo. Posledné slová korytnačky Chassie už nepočul. ,,Čože?!“ pošepkal. Ponáhľal sa naspäť domov. A to jediné, na čo vtedy mohol myslieť, bolo to, ako mu kedysi, keď bol ešte celkom malý, bola zima. ,,Pre všetky ľadovce! Don! Prečo si vletel ako strela? A navyše meškáš! Už sa zotmelo a ty si tu už dávno mal byť!“ napomínala ho Cara. Stiekla mu slza až na bruško. ,,Cara?“ triasol sa mu hlas. Strýčko Tom aj Cara spozorneli a začínali sa obávať. ,,Áno, Don?“ Don zatvoril oči. ,,P...prečo je také teplo? Nechcem teplo!“ prišiel ku Care a ona si ho pritúlila.
,,Vieš, keď si rozbil ten fialový hrnček?“ ,,Áno!“ s fňukaním odvetil.
,,Vedel si, že to bolo to jediné, čo ostalo po tvojej mamičke?“ opýtala sa. ,,Vtedy nie, až neskôr, keď si mi to povedala.“ ,,Áno! Vtedy si si myslel, že sa nič nestalo. Aj keď si urobil chybu, lebo si ho nemal čo vyťahovať z poličky. Aj ľudia robia chyby,“ povedala Cara. ,,A vedia, že oceán je pre nás ako náš vzácny hrnček?“ ,,Pre nich to nie je vzácny hrnček, lebo nepoznajú jeho hodnotu. Ten hrnček je vzácny pre nás, pretože patril predsa Margot - tvojej maminke.“ „Myslíš si, že ešte je tu nádej?“ opýtal sa Don. „Milý Don, nádej je tu stále, pokiaľ čo i len jeden človek verí, že my a náš domov s našimi vzácnymi hrnčekmi sme dôležití.“
3. miesto
Sebastian, 5. A trieda, ZŠsMŠ Ľubeľa
Život na ľadovci
Ako malému mi Dedko rozprával príbeh o chlapcovi, ktorý žil s rodinou na Antarktíde. Chlapec sa volal Simon a mal veľa kamarátov Eskimákov. Chodieval do školy, ktorá bola celá z ľadu, bolo to obrovské Iglu. Rád chodil s otcom a s kamarátmi na lov rýb a tuleňov. Raz sa vybrali na loď, ktorá pripomínala pirátsku loď. Mali sa s ňou vybrať na výlet s celou rodinou. Ich cieľ cesty bola ich stará mama, ktorá bývala na ostrove v Severnom mori. Počas plavby sa im naskytol pohľad na rodinku veľrýb a kosatiek.
V okolí ich plavby boli ľadovce, na ktorých videli ľadové medvede a tučniaky. Mali z toho náramnú radosť. Ale zrazu zbadali, že na zamrznutej kryhe je stroskotanec a líška polárna. Jeho loď bola potopená a oni sa nachádzali na odtrhnutej kryhe, čo plávala na ľadovom mori. Okamžite Simon zastavil loď a išiel im spolu s otcom na pomoc. Stroskotanec ešte žil, aj líštička, ktorá bola schúlená pri ňom. „Ešte, že sme mali cestu okolo inak neviem, ako by to dopadlo,“ povedal Simon. Poskytli mu prvú pomoc a ponúkli horúci čaj a líštičke teplú vodu. Stroskotanec im poďakovať a povedal, že už ani nedúfal či ho dakto zachráni.
Spýtali sa ho, ako sa mu to stalo. Povedal, že počas plavby jeho loď narazila na ľadovec a potopila sa. A že na rozbúrenom mori je už tri dni a vďaka jeho kamarátke líštičke nezmrzli.
Tak to mal naozaj šťastie, že išli na výlet a mohli ich zachrániť. Simonov otec už volal záchrannú službu, aby ich čakali v prístave a zobrali stroskotanca a jeho vernú kamarátku líštičku do nemocnice. Boli celí premrznutí. Po niekoľkých hodinách plavby dorazili do prístavu na ostrov, kde býva stará mama. Ona ich už čakala v prístave. Všetci sa tešili, že ju vidia, kývala im oboma rukami.
Po zakotvení lode ju objali a tiež ju zoznámili so stroskotancom. Po príchode do prístavu ich tiež už čakala záchranná služba, ktorá ich zobrala do nemocnice. Po rozlúčení so stroskotancom a polárnou líštičkou išli ku svojej starkej domov. Starká mala navarenú horúcu polievku, ktorá im dobre padla po takom náročnom dni. Porozprávali jej zážitky z plavby a neskoro večer si šli ľahnúť do postele.
Človek by povedal, že na Antarktíde nič nie je len ľad. Ale pravda je taká, že tam žijú zvieratká rôzneho druhu. A kto neverí, tak nech ju navštívi.
Čestné uznanie
Hana, 5. A trieda, Základná škola Miloša Janošku, Liptovský Mikuláš
Výprava
„Počul si už o krajine, kde je samý ľad a sneh,“ spýtal sa malý tučniak Jack malého ľadového medveďa Toma vo vedľajšom výbehu. „Tak načo tu ešte trčíme? Zbaľ kufre a padáme,“ zavelil Tom. Obaja sa narodili v ZOO a teraz odvážne kráčajú k londýnskemu prístavu. Nenápadne sa prešmyknú na loď.
„Už sa neviem dočkať, kedy tam budeme. Vyváľam sa v tej bielej perine,“ povie Jack. A ja si zasurfujem na kuse ľadu,“ teší sa medveď Tom. „Vystupovať, sme na mieste,“ ozve sa kapitán. Zvieratká natešene vyskočia z lode a ostanú v šoku. Všade je zelená tráva ako v londýnskej ZOO.
„Sme na správnom mieste? Išli sme naozaj na sever,“ spýta sa vydesene Tom. Smutne si sadnú do zelenej trávy a ticho dumajú.
Čo vy dvaja stroskotanci, čo tu hľadáte,“ ozve sa spoza nich starý vychudnutý biely medveď. „Kam sa podel sneh a ľad?“
„Ten sa tu už desaťročia stráca kvôli človeku. Ťaží ropu, loví našu potravu, veľké lode znečisťujú moria a ponad hlavy nám tu furt niečo lieta. Ľudia tomu hovoria GLOBÁLNE OTEPĽOVANIE.“
Starý medveď sa zamyslí: „Sneh možno nájdete ešte viac na sever. Ale je to dlhá cesta, ja tam už nezájdem.“
Dvaja kamaráti si dali poradiť od starého medveďa a s nádejou išli hľadať to, o čom snívajú. A my im môžeme dopomôcť k ich snu zodpovedným správaním sa k prírode.
